Priateľstvo ♥

18. ledna 2016 v 22:23 | Annie |  My Diary
Priateľstvo. Cit, ktorý je pre každého z nás tak strašne dôležitý a ktorý z časti formuje našu osobnosť. Avšak je veľmi dôležité vedieť kto je naozaj náš priateľ a ktorý sa naň iba hrá. A to je práve to, čo sa veľmi ťažko zisťuje.
Viac v celom článku:

UPOZORNENIE: Text je mega dlhý, trochu som si vyliala srdiečko a zároveň vám odhalila časť mojej minulosti. Ak si ready čítať a máš dosť času, smelo sa do toho pusť :)
Nechystám sa tu dať návod na to ,,ako zistit kto je skutočne váš priateľ", ale chcem sem rozpísať moje skúsenosti s priateľstvom a hádam z toho niečo vznikne.
Za celý môj život som sa dohromady sťahovala 11x a priznajme si, že na 15 rokov života je to celkom dosť.
Keďže som sa stále sťahovala kamsi preč, bolo pre mňa celkom dosť ťažké nájsť si stálych priateľov. Žila som na Slovensku, v rôznych mestách, chvíľu aj vo Francúzku (nie, naozaj neviem po francúzky ani ň) a nakoniec sme zakotvili v Čechách (áno, som tu až doteraz). Stále sme boli niekde inde, buď v inom byte, ale v inom meste a preto som aj 4x menila základnú školu. To je ďalší dôvod pre ktorý som mala problém vytvoriť si nieakú skupinu priateľov, alebo aspoň jednoho a zapadnúť.
Keď už som sa zmierila s tým, že stále niekam odchádzame, ani som sa neobťažovala hľadať niekoho, kto by mi bol oporou, keď to potrebujem, človeka s ktorým by som sa smiala, trávila s ním voľný čas atd..
Mojej mamke bolo vždy ľúto, keď sme sa museli sťahovať, pretože vedela, že zase opúšťam ľudí s ktorými som už pobudla nieaký ten piatok (ako keby už nestačilo, že som bola nútená opustiť zbytok rodiny a odísť do druhého štátu). A nesmierne ju bolelo keď som zo školy chodila s "mŕtvym" výrazom v tvári a cez víkendy sedela pri notebooku alebo pri telke. Ale nemohla urobiť absolútne nič. Makala na tom aby nás uživila a aby sme žili čo najlepšie vrámci možností. Ale nikdy som jej nič z tejto strany nevyčítala. Aj keď nepopieram, že mi je občas za rodinou a celkovo za Slovenskom smutno, uvedomím si, že mamka to robila vždy pre mňa.
No to som trochu odbehla.
Raz som si našla najlepšiu priateľku a bola to naozaj priateľka s veľkým P. Presne tak aká by podľa mňa mala byť. Smiali sme sa, podržali jedna druhú v ťažkých situáciách, trávili spolu voľný čas apod. Boli z nás najlepšie priateľky asi 2/3 roky. Ale potom prišlo na radu ďalšie sťahovanie a spolu s ním aj ďalšia škola.
Jediné plus toľkého striedania škôl bolo, že som už nemala stres ísť do nového kolektivu. Brala som to ako samozrejmosť.
Našťastie na tej škole som zostala až do 9. triedy, no celý čas, čo som tam bola, sme si doma neboli ničím istí. Dokonca sme sa na prelome 8. a 9. triedy presťahovali za mesto na dedinu do domu a bol mi navrhnutý ďalší prestup, ale to som okamžite zamietla. Nechcela som ani len pomyslieť, že by som znovu prestúpila a o rok znovu na strednú a tak som povedala, že budem kľudne vstávať o 05:00 len aby konečne dokončila jednu školu. Našťastie mi vyhoveli a doštudovala som tam. No ale aby som sa vrátila k téme. Keď som tam po 1x prišla (v piatej triede) bolo to zase to isté čo 3x pred tým. Zoznamovanie, pokusy o to zapadnúť, a to čo som zažila iba raz pred tým, a to odmietanie povedať niečo slovensky. Takže z toho vyplýva, že som bola na 2 ZŠ na Slovensku a na ďalších 2 v Čechách.
Na poslednej ZŠ som si už žiadnu najlepšiu kamarátku hľadať nehodlala. Stále som bola ubolená a naštvaná, že som musela opustiť tamtu a žiadnu náhradu som nechcela.
No samozrejme moja výrazná a príliš výbušná povaha sa na škole celkom dosť prejavila a nie len, že som tam bola asi jediná slovenka (teda ešte môj bývalý spolužiak bol na pol slovák, ale toho nikto za slováka nepovažoval), ale bola som aj jediná s takouto šialenou povahou. Nerobilo mi problém hádať sa s deckami, ktoré som sotva poznala, dokonca i s učiteľmi. Keď som si myslela, že mám pravdu, bola som schopná sa aj do krvi o ňu pobiť. A to zo mňa na škole urobilo Tu slovenku so zelenými očami, ktorá si dosť dovoľuje. A presne to som nechcela, túžila som zapadnúť, byť šedá myška v rohu a mať pokoj, no stal sa bohužiaľ pravý opak. V tej dobe keď ma na tej škole začali oslovovať ľudia, ktorých som nikdy pred tým nestretla, sa so mnou zrazu začalo baviť dosť veľa ľudí dokonca i mimo mojej triedy. Chceli byť moji "priatelia", teda to mi hovorili, ale v skutočnosti ma ohovárali za chrbátom (viem, znie to akoby som sa nieviem ako ľutovala, ale ja som vlastne za túto skúsenosť dosť rada a dosť mi ďalej v živote pomohla) a tým zo mňa urobili ešte viac "známu", proste sa o mne vedelo. Po čase som to začala ignorovať a povedala si, že by to chcelo niekoho s kým by som sa mohla otvorene porozprávať, no nie najlepšiu kamarátku. Úprimne, mala som iba raz 1 naozajstnú najlepšiu kamarátku (písala som o nej vyššie) a inú som už nikdy nemala aj keď sa teraz vôbec nevídame.
Našla som celkom dobré dievča s ktorým sme sa dosť skamrátili, ale jej ohromné mínus bolo jej ustavičné klamanie. Klamala mne, všetkým okolo seba, ale to najhoršie, snažila sa klamať samú seba. Chcela som jej pomôcť, ale nešlo to a tak som si povedala a dosť! Končím! Ona si myslela, že sme "BFF" (bože jak já tu zkratku nenávidím :D) a tak som ju oboznámila s tým, že to tak nebolo ani nebude. Po tomto sa dosť zmenila a boli sme dobré kamarátky bez klamstiev a bavíme sa do teraz i keď pomenej.
Keďže sme obe na strednej (samozrejme na inej) málokedy sa stretávame, ale občas si výjdeme von, no je to zriedkavé.
Teraz som na strednej a k tomuto poviem len pár viet.
Všetky dievčatá sme cudzinky (je nás iba 5) a ja z nich hovorím najlepšie česky, takže s nimi si moc nepokecám, ale s chalanmi sa bavím o dosť viac.
Inak pamätáte si ako som spomenula toho chalana, ktorý je na pol slovák? Tak on odišiel v 6. triede na gymnázium a naša škola je jedna budova spojená s gymnáziom a on tam je?! :D Toto sa môže stať asi iba mne :D
Tak dobre, končím a ak ste sa dočítali až sem tak vám úprimne gratulujem! Menší výlev môjho srdiečka :D
Vlastne počkať! Mám otázku.
Máte najlepšiu priteľku na ktorú nedáte dopustit? A ak si chcete aj vy vyliať srdiečko, prosím, napíšte do komentárov a verte mi, že si to veľmi rada prečítam!
Majte sa priateľia!

-Annie
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Veronica Bioxx Veronica Bioxx | Web | 19. ledna 2016 v 11:33 | Reagovat

Tohle je vážně krásný článek!

2 annies-diary annies-diary | Web | 19. ledna 2016 v 13:50 | Reagovat

Ďakujem! Takýto komentár potěší ♥

3 Veronica Bioxx Veronica Bioxx | Web | 19. ledna 2016 v 15:58 | Reagovat

Nevím jestli to byla urážka nebo ne ale myslím si že mám sebevěmoví v pořádku a jak jsem sama psala mám svoje řasy dlouhé,zatožené a dokonce i husté jen mě nebaví se je líčit a proto jsem chtěla zkusit tuhle metodu,je to něco nového. Navíc finančně náročného

4 Annie Annie | Web | 19. ledna 2016 v 16:52 | Reagovat

Nie nie nie! To samozrejme nebola urážka a ani som to nemyslela nijako zle. Ak to tak vyznelo, tak sa ospravedlňujem. Myslela som to tak, že pre ženy, ktoré sa napríklad kvôli riedkym, alebo krátky alebo rovným mihalniciam cítia zle alebo tak, tak im to pozdvihne sebavedomie, ale v dobrom. Tak, že sa budú cítiť lepšie. Nevie  ako to mám popísať, ale nebolo v tom nič zlé myslené, naozaj

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama