Tajomstvo myšlienok - #02 časť

13. prosince 2015 v 0:05 | Annie |  My Stories
Ahojte, tak mám tu ďalšiu časť môjho príbehu. Prajem príjemné čítanie :)
Príbeh v celom článku


Roztrasenou rukou som pohladkala huňatú veľkú, teplú guču chlpov, ktorá mi sedela na posteli a snažila som sa ukľudniť samú seba
"Ách Dasty, ty si sa dúfam vyspal lepšie ako ja," hundrala som si a pomaly Dastyho vytlačila zo svojej postele.
"Bež, miesto máš dole," rozkázala som a ukázala smerom, kde mal svoj pelech. Môj krásny labrador neochotne odfrkol a odcupital na miesto. Vzdychla som si a prinútila sa vstať z teplej postele.
Bolo mi jasné, že vyzerám hrozne, ale aj tak ma pohľad do zrkadla vydesil.
"Dievča, preboha urob so sebou čosi," pod očami mi na (dnes extra bledej) tvári svietili obrovské tmavo-modré kruhy, na ktoré budem musieť vypatlať asi celú tubu korektoru. Nad tou myšlienkou som si opäť vzdychla.
Potom sa môj pohľad presunul na dobre známe blond vlasy (to, čo som teraz mala na hlave, rozhodne neboli vlasy, ale vtáčie hniezdo), ktoré ešte nikdy neboli v tak úbohom stave. Sice som takto ešte nikdy nevyzerala, ale aj tak som sa nemohla zbaviť pocitu, že vyzerám ináč. Nebolo to ani tými tmavými kruhami pod očami ani vlasmi. Pripadala som si iná, niečo je iné, cítila som sa inak.
Hodila som si rýchlu rannú spršku, napatlala si trochu silnejší make-up kvôli tým potvorám pod očami a pokúsila si čosi spraviť s vlasmi. Keď už som usúdila, že lepšie to už nebude, chcela som odísť, ale ešte raz som sa uprene zadívala na svoj odraz v zrkadle.
"Stále to nie si ty," neveriacky som pokrútila hlavou a zišla dole do kuchyne.
Bolo mi jasné, že otec nebude doma. Odchádzal z domu veľmi zavčasu. Firmu má celkom blízko a tak asi nikdy nepochopím jeho skoré vstávanie. Viem, že to začalo pred piatimi rokmi keď mama zomrela no nikdy som nepochopila dôvod pre ktorý tak skoro vstáva. Možno má problémy so spaním, alebo neviem. Nemienim to teraz riešiť.
Išla som si do chladničky po mlieko, z potravinovej skrinky vytiahla svoje obľúbené cornflakes a naraňajkovala sa. Opäť sama, tak ako každý deň posledných päť rokov. Svojho otca veľmi ľúbim a aj on mňa, ale smrť mojej mamy je stále veľmi čerstvá a bolestivá (a asi aj navždy bude) a ani jeden z nás nechce predstierať, že sa to nestalo, lebo áno, bohužiaľ stalo.
Ani som si neuvedomila že plačem až kým mi slza kotúľajúca po líci nespadla do prázdnej misky, v ktorej pred chvľou boli cornflakes s mliekom.
Odložila som riad do myčky, vyčistila si zuby a zastala pred plným šatníkom môjho oblečenia.
Otec má módnu firmu, s ktorou mu vždy ochotne a rada mama pomáhala (vlastne celé toto bol jej nápad a firma patrila hlavne jej, ale po finančnej stránke ju obstarával otec). Jej snom bolo mať veľký a úspešný módny dom, ale nikdy na to nemala prostriedky, no to ju nezastavilo a išla si za svojím napriek všetkým prekážkam, ktorých nebolo málo. Začiatky mala ťažké, ale moja mama sa nevzdávala. To nebol jej štýl. Keď už sa s mojim otcom poznala dlhší čas, dovolila mu (skôr ju presviedčal asi rok a nie čo až sa mu to podarilo) aby jej finančne pomohol a tým pádom jej splnil sen, kedže on bol celkom bohatý a mama naopak chudé dedinské dievča s hlavou plnou snov, ilútií a plánov, ktorých sa nehodlala vzdať ani keby boli kto vie ako nereálne. Preto sa otec do nej zamiloval a spoločne vybudovali naozaj úspešný Dom módy Collins, ktorý do teraz určuje módu v celej Kalifornii a drží si jedno z najlepších postavení.
Takže môj šatník je vlastne celá jedna menšia izba v izbe (ráj pre dievčatá).
Stála som tam, civela do prázdna a spomínala na minulosť, kde bola moja mama ešte medzi živími. Slzy, ktoré sa drali na povrch som úspešne potlačila, ale nemala som ani potuchy, čo si oblečiem. Intuitívne som išla doprava, ku skrini, ktorá pre mňa skrývala ten najväčší poklad. Nikto nikdy nepochopil (okrem mojej najlepšej priteľky už od detstva - Eriky a otca) prečo pre mňa toľko tá skriňa znamená keď je v nej iba pár kúskov oblečenia. Dôvod je jednoduchý, to oblečenie bolo mojej mamy. Veľmi jednoduchý štýl, no o to viac pre mňa originálnejší a vzácnejší a to hlavne preto, že tie veci si vlastnoručne ušila, boli to jediné kúsky, žiadna kópia, proste čistý originál.
Do očí mi okamžite udrel čierny, dlhý sveter s jemnou krajkou okolo dekoltu a na konci rukávov.
"Bingo! Teba som hľadala," povedala som si a stiahla ho z ramienka. Vzala som si k nemu biele jeansy a vysoké čižmy na podpätku.
Pri pohľade do zrkadla som dostala zvláštny pocit. Videla som mamu. Bola som jej sice trochu podobná, ale toto bolo čosi viac. Zavrela som oči a v hlave som počula jej hlas.
"Si nádherná, Mia." V duchu sa mi premietol jej úprimný úsmev a pocítila som niečo ako jemné pohladnie na duši. Dodalo mi to energiu, ktorú som tak veľmi potrebovala. Zase mi do očí vyhŕkli slzy a tak som sa rozhodla odísť od zrkadla a ísť pomaly do školy. Ako vždy, na stole mi ležala kabelka, ktorú som už dlhé roky brávala ako školskú tašku.
"Kabelku mám, kľúče mám, mobil mám, peňaženku... samozrejme, že nemám," tá ostala hore, v izbe. Vyletela som po ňu, dala Dastymu pusu na jeho vlhký ňufák a konečne sa odpratala z domu.

-Annie
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama